Prof. PeadDr. Jaroslava Šicková-Fabrici, PhD., akad. soch.

V pojednaní o smerovaní arteterapie na Slovensku sa nemôžem vyhnúť osobným reflexiám, ako aj položeniu ďalšej otázky: ako sa k nám (ku mne) ateterapia dostala? V roku 1984 som na pôdu arteterapie "vhupla" takpovediac intuitívne. Na pozvanie vtedajšieho riaditeľa Ústavu pre mentálne postihnuté deti v Bratislave na Lipského ulici Dr. Slavoja Krúpu, liečebného pedagóga, som začala pracovať s klientmi tohto zariadenia.
  vedenie ústavu tvorili ďalší liečební pedagógovia Dr. Pavel Komrska, Dr. Pavel Kailing, logopéd Zsolt Cszefalvay i Dr. Jana Petrová. Ich postoje a podpora boli pre mňa povzbudením v hľadaní a nachádzní cesty a podôb arteterapie, a to nielen v spomenutom zariadení, ale aj neskôr, keď som na pozvanie liečebnej pedagogičky prof. Marty Horňákovej a za "požehnanie" vtedajšieho dekana psychológa Doc. Miroslava Bažányho v decembri roku 1991 po úspešnom absolvovaní výberového konania nastúpila ako vysokoškolská pedagogička na Katedru liečebnej pedagogiky, Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
   Tu som sa stretla s prvým vysokoškolským pedagógom arteterapie, Doc. Ronaldom Hanusom, akad. maliarom, ktorý ale v tom čase už arteterapiu neprednášal. Mojou kolegyňou na katedre liečebnej pedagogiky bola Doc. Zlatica Mátejová, ktorých spolu s Rolandom Hanusom považujem za priekopníkov arteterapie na Slovensku. spolu vydali skriptá s názvom: Úvod do terapeutických techník (1978). tieto skriptá spolu so skriptami (1981) českého pedagóga Zbyňka Zycha s názvom Úvod do speciální výtvarné výchovy, (tento názov je pre spomenutú dobu príznačný, hoci autor popisuje arteterapeutické postupy, nazval ich "speciální výtvarná výchova", lebo výraz arteterapia podobne ako psychoanalýza bol v tých časoch čiastočne tabu, reprezentujúc západnú filozofiu či kultúru) boli vtedy v Československu jedinou odbornou literatúrou k téme arteterapie, z ktorej sa dalo čerpať. Významná bola v 90-tych rokoch aj kniha Prof. MUDr. Jozefa Pogádyho, Dr. Cs  a kolektívu autorov s názvom Detská kresba v diagnostike a liečbe, (SAP, 1993), ktorá popisuje tvorivosť v norme a patológi a rozoberá vznik a význam konkrétnych predstáv a abstraktných pojmov u detí. Podobne inšpirujúcou bol publikácia Bohuslava Kováča Zázračný svet detských kresieb, (Pallas, 1972), ktorá konfrontuje umenie detí s umením archaických národov, psychotikov a moderným umením. V preklade vyšla v slovenčine kniha maďarského psychiatra Ištvána Hárdiho "Dynamický test kresby ľudskej postavy" vo vydavateľstve Psychoprof v Nových Zámkoch v 80-tych rokoch minulého storočia.
  Nesporne ma však na začiatku cesty k areterapii ovplyvnil tiež psychiater Prof. Karol Matulay (1906-2004) a jeho kniha "Liečba zamestnaním a prácou (1997). MUDr. Matulaya som osobne poznala a mala tú česť modelovať jeho portrét. Práve v čase, keˇchodil ku mne do ateliéru ako model, som sa s ním veľa rozpávala o veciach týkajúcich sa tak arteterapie, ako aj oblasti handicapovaných detí, ktorým zasvätil celý svoj život. Na tieto stretnutia mám intenzívne spomienky. Príklad a skúsenosti prof. Matulaya ma závažne vplyvnili v ďalšom profesnom živote.
  K odbornej literatúre som sa dostala až v ďalších rokoch, keď nasledovali cesty do USA (1997, 1999, 2007) a Nemecka (1989-dodnes), odkiaľ som si doviezla množstvo kníh. Na letisku v New Arc som mala v roku 1997 šťastie na letušku, ktorá mi veľkoryso dovolila prekročiť limit batožiny niekoľkonásobne, bez extra poplatku. V batožine bolo niekoľko desiatok kilogramov kníh napr. od autorov Victor Lowenfeld: "Creative and menthal growth", Edith Kramer: "Art therapy with chidren", Helen B. Landgarten: "Clinical Art Therapy, Family Art Psychotherapy", Judit A. Rubin: "The art of art therapy", Harriet Wadeson: "Art psychotherapy", Cathy Malchiodi: "Breaking the silence". Prax s deťmi i dospelými s rôznym postihnutím, supervízia, spolu so štúdiom odbornej literatúry, najmä od spomenutých autorov, mi výrazne pomohli pri artikulavaní teoretických východísk arteterapie, tak prepotrebných v etablovaní základov arteterapie v slovenskom odbornom, vzdelávacom i klinickom kontexte.
  V Nemecku som sa zoznámila s prácami holadského arteterapeuta kňaza Hilariona Petzolda a Ilse Orth, ktorých prácu i knihu "Die neue Kreativitätsterapien" považujem za významnú pre prácu na poli arteterapie. Obaja spomenutí autori čerpajú z Gestalt psychoterapie ako aj z humanistickej a existencionálnej psychoterapie európskej proveniencie. Stáže u nemeckej arteterapeutky Hannelore Goldschmidt a Gertrud Lechner, ako i supervízie nemeckých psychoterapeutov, teológov a lekárov (Helmut a Andrea Wollenstien, Hans-Jorg Merholz, Inge Merholz, Ulrike Borsch) mi pomohli v hľadaní vlastného prístupu v arteterapii nazvaného neskôr ako Spirituálne-ekologická existencionálna arteterapia. Podobne podnetné a prínosné boli moje už spomenuté študijné cesty do kolísky arteterapie do USA, kde som sa pohybovala na viacerých univerzitách, hlavne na univerzite, kde sa prvý raz na svete etablovalo univerzitné štúdium arteterapie: na Hahnemahn neskôr Allegeny a teraz Drexer univerzity vo Filadelfii v USA.
  Mnohé techniky a etudy, ktoré sa mi neskôr osvedčili v praxi, som vytvorila práve počas zahraničných stáží (napr. "Suchung nach meine eigene Form, Die Entwicklung und Verwicklung Menschliches Gestalten") (Hľadanie môjho vlastného tvaru, Vývoj a zauzlenie ľudského tvaru). Podobne, základ knihy "Základy arteterapie" vznikol tiež v zahraničí-konkrétne v Nemecku. Tam som sa zoznámila s mnohými odborníkmi z oblasti psychológie, psychiatrie, teológie i umenia, ako aj s kvalitnou odbornou literatúrou, ktorá mi, hoci nebola vždy explicitne arteterapeutická, dala veľa impulzov. Podobne ma obohatili aj moje cesty do Ázie (1998, 2001, 2004, 2008). V Jungovom inštitúte v Soule som sa stretla s prof. Bou-Young Rhiom, ktorý mi poodhalil taje odlišného chápania inakosti a handicapu, choroby i terapie v ázijskej kultúre. Pobyty v Japonsku a Južnej Kórei mi ukázali odlišné pohľady na svet, na arteterapiu, učili ma pokore a tolerancii k inému vnímaniu sveta a života, aké som dovtedy považovala za jediné správne.
  Stretnutie s českými pionirmi arteterapie v Českých Budejoviciach na úplnom konci 90-tych rokov, zosobnených najmä Dr. Kyzourom sniorom a jeho žiakmi Evženom Peroutom, Marií Lhotovou, Mirkom Huptychom, Janom Slavíkom, Milanom Kyzourom jr. a Pavlom Kalinom mi zase uvoľnilo cestu k odborným i osobným kontaktom s českými kolegami. Bolo to ale až o desaťročie neskôr, už po "nežnej" revolúcii, kedy na rozdiel od časov normalizácie, arteterapii, zdalo sa, už nestálo nič v ceste.
  Je však nesporné, že v procese emancipácie arteterapie na Slovensku bolo pre mňa rozhodujúce stretnutie s českým sociálnym antropológom Bohuslavom Blažekom. Kniha, ktorú napísal spolu s Jiřinou Olmrovou "Krása a bolest" (Praha, Panorama, 1985) vyšla rok po mojom vstupe do arteterapie, rezonovala významne s východiskami, ktoré som ako sochárka v terapii od začiatku zdôrazňovala: podobne ako Blažkove i moje filozofické postoje zdôrazňujú nielen význam poznania, ale hlavne konania v kontexte terapie spoločnosti ale aj jednotlivca "Čo mi vlastne chýba je to, aby sa mi ujasnilo, čo mám robiť a nie to, čo mám poznať" tak ako to napísal Kierkegard.
  Haptický zážitok u Blažeka i v mojich odborných prácach je považovaný za čin, za mocnejší terapeutický nástroj ako "len" optický prístup, ktorý sa môže kĺzať po povrchu. Takéto uvažovanie ma viedlo k vytvoreniu priestorových arteterapeutických postupov v rámci modelovania z hliny, ale aj k štúdiu poznatkov z novodobej neurológie tzv. Art neurology, o vnímaní farieb a tvarov a ich prepojení na iné centrá v mozgu, najmä však na centrum pamäti. Hlina je unikátne médium nielen v rámci arteterapie, ale i umenia. Je jedinenčná svojim obrovským výrazovým potenciálom. Umožňuje spontánne tvarovanie, stimuláciu centier vnímania hmatu v mozgu, rahabilitáciu jemnej motoriky, poskytuje príležitosť korekcie, zmeny, umožňuje tvorbu trojrozmerných tvarov, znakov, objektov a symbolov, hmatový proces stimuluje implicitnú pamäť, rozvíja emocionalitu i sociálny rozmer osobnosti. Trojrozmerná tvorivosť, fyzické aktivity s hlinou sú veľmi dôležité v súčasnom svete, kde zrak a sluch predstavujú dominantné i najviac atakované zmysly a kde manuálna práca akoby strácali zmysel i životný priestor. Deti, ktoré pracujú s hinou, sa učia dotýkať, vnímať svet a svoj život v reálnych súvislostiach. Hmatové vnemy, ktoré sú mimoriadne dôležité pre zdravý emocionálny i sociálny vývoj dieťaťa, stimulujú integráciu celej osobnosti dieťaťa a vedú ho k úcte a rešpektu všeobecne. Tento pojem a hodnoty sú v súčasnej spoločnosti opomínané. Je treba zdôrazniť, že v mozgu prepojené neverbálne a verbálne systémy a výtvarná intervencia, prepája oba tieto intervenčné kanály, a navyše obohatené o haptické impulzy sú mimoriadne účinné. Za povšimnutie stojí i fakt, že spomenutý Bohuslav Blažek, (aias Slávek), založil v Čechách okolo roku 1999 združenie Eco terra. Je zvláštne, že hoci som už v tom čase (po svojom odchode z Ústavu prof. Matulaya), nemala s ním kontakt, voľba názvu združenia arteterapeutov Slovenska Terra therapeutica (2000) ako aj termín Spirituálne – ekologická arteterapia sú ovplyvnené jeho dielom. Evidentne sme obaja, hoci nevedome, simuntánne každý na svojom poste, takto projikovali do svojich vízií rovnakú filozofiu a pocity, ale najmä imperatívy, ktoré charakterizuje i spája najmä úcta k človeku, ale i k Zemi, potreba vybudovania dôstojného a zodpovedného miesta pre život v súčasnom nestabilnom, etickou, morálnou i ekonomickou krízou zmietanom svete pomocou umenia a z neho odvodenými procesmi.
  Je nesporné, že v USA som sa ako arteterapeutka "narodila". Tam som nadobudla nielen vedomosti, ale získala aj potrebné sebavedomie pokračovať doma na Slovensku vo svojej práci, pretože som sa uistila, že moje východiská sú v mnohom totožné s východiskami a výskumami významných amerických arteterapeutov, ktorých som osobne spoznala a ktorí ma k arteterapeutickej práci povzbudili. Boli to Linda Gantt, Laura Greenstone, Judit Rubin, Harriet Wadesson, Nancy Gerber, Betty Harzel, Bobbi Stoll, Barbara Wheeler a mnohí ďalší. V roku 1997 na moju počesť a pri príležitosti vernisáže mojej výstavy v Galérii Amos v New Yorku zorganizovali veľkú americkú arteterapeutickú párty, kde som stretla mimo iných aj tajomníka Edith Kramer ktorá vtedy v New Yorku žila a kde sme, ako to je na amerických večierkoch zvykom, stáli niekoľko hodín pri bohato prestretých stoloch. Vtedy mi americkí arteterapeuti ponúkli členstvo v organizácii štátu New Jersey Garden State art therapy organisation a INTERNATIONAL NETWORKING GROUP OF ART THERAPIST so sídlom v Kalifornii. V amerických odborných časopisoch som mala možnosť publikovať svoje prvé články o arteterapii. Prednášala som na Art Forum nielen na tému arteterapie, ale ako som bola vyzvaná, aj na tému: Aké to bolo byť umelcom a arteterapeutom v krajine, kde vládol socilistický režim. S niektorými výzvami som si vtedy v angličtine vedela len ťažko poradiť. Napríklad vysvetliť Američanom pojem "kádrový posudok", ktorý sa s nami ťahal od prvej triedy ľudovej až na vysokú, nebolo ľahké. Použila som výraz "personal file record"… Zaujal ich aj môj osobný príbeh "strateného kádrového posudku:, ktorý mi vlastne umožnil študovať na prestížnej vysokej škole, napriek ideologickým nedostatkom v mojom životopise… Na základe skúseností z praxe ako aj mojich zahraničných ciest som si vytýčila v súvislosti s arteterapiou na Slovensku nasledujúce ciele:

• vytvorenie teoretického rámca arteterapie pre vysokoškolských študentov na PdF UK v Bratislave (katedra liečebnej pedagogiky,katedra psychológie, katedra logopédie a katedra výtvarnej výchovy)
• etablovanie samostatného štúdia arteterapie na Slovensku
• iniciovanie výskumu v arteterapii (Text zmyslu pre súvislosti, Body image test, výskum kresieb detí týraných a zneužívaných)
• vytvorenie arteterapeutickej metodológie a postupov využiteľných v praxi s deťmi i dospelými s rôznymi handicapmi
• etablovanie arteterapie ako jednej z pomáhajúcich profesií na Slovensku